Čo sa stane, keď od seba očakávam byť vždy pri sile, ktorá spočíva v absencii strachu, hnevu alebo smútku? Ihneď mi prichádzajú na um obavy z vlastných obáv. Mám strach, že zlyhám a pochybujem, či si to môžem dovoliť. Tak do môjho sveta preniká oveľa viac rozrušenia, než, keď si jednoducho dovolím precítiť to, čo vnímam aj za cenu, že moja reakcia bude prejavom slabosti. Moja sila prichádza z prijímania všetkých, príjemných i nepríjemných pocitov. Dovoľujem si vnímať, ako sa cítim. Keď treba, sprevádzam sa do ríše vlastných pochybností a dobre načúvam všetkým svojim obavám. Netvárim sa, že ich nepočujem. Ani sa ich nesnažím presvedčiť, že sú zbytočné. Prijímam ich a dovoľujem im sa ma dotýkať. Tancujem s nimi, no nenechávam sa nimi viesť. V stave rozrušenia sa nerozhodujem. V takej chvíli len pozorujem, vyjadrujem, čo cítim a nikoho neobviňujem. Moje prejavy môžu byť nepochopené, ale moje pocity nemôžu byť nepravdivé. Keď som úprimná, spočívam v pokojnom stave bytia i napriek tomu, že ma pocity občas rozrušujú.
Prijímanie mojich slabostí ma motivuje pokračovať a dodáva mi silu nevzdávať sa. Vďaka radosti z úspechov dokážem prijímať čoraz väčšie výzvy. 💪🦋
