HNEV je v podstate hybná sila. Pokiaľ máme svoj hnev zdravo uchopený, táto sila nám môže pomôcť prekonať rôzne prekážky. Môže nás motivovať k vlastnému sebarozvoju. Pokiaľ túto silu nemáme správne uchopenú, jej dôsledky môžu byť pre nás nepredvítaľné a zničujúce.
Hnev je preto dobrý sluha, ale zlý pán. Je rozdiel medzi tým, či máme hnev vo svojej moci, alebo sme v moci svojho hnevu. Keď sme v moci svojho hnevu, stávame sa výbušnými a zlostnými. Nechávame sa svojim hnevom ovládať. Takýto postoj k hnevu vychádza z nevedomosti a vedie k chorobe. Keď svoj hnev používame ako nástroj, vtedy s ním môžeme pracovať zdravo a vedome.
Ako pracovať s hnevom VEDOME?
VO VZŤAHU K DRUHÝM – hnev musí byť vždy výlučne našim obranným postojom. Hnev používame vedome len vtedy, keď sa s jeho pomocou potrebujeme brániť. Hnev nesmieme nikdy používať z pozície moci a nesmieme nikdy na druhých útočiť z pozície nadradenosti.
Vedomý hnev nám môže pomôcť chrániť naše intímne hranice a odraziť útočnú energiu ich narušiteľa vtedy, keď zlyhá ústna komunikácia.
Zaútočiť na nás môže niekto nielen fyzicky, ale aj emočne. Niekto vás môže citovo vydierať, niekto vám môže vedome spôsobovať citovú bolesť a niekto vás môže citovo hlboko zraniť. Tak isto, ako vám môže niekto ublížiť fyzicky, tak vám môže aj ublížiť útokom na vaše emočné „telo“.
Citové vydierania a útoky môžu byť obrovské. Sú ľudia, ktorí sú schopný vynaložiť všetko úsilie k tomu, aby vás vydierali z pozície emočnej nadradenosti. Niektorým z nich je jedno, že vám citovo ubližujú a sú ľahostajní k vašej bolesti, aj keď im nahlas vyjadrujete, že ich pôsobenie vás zraňuje.
Čím viac je človek citlivejší, tým väčšiu úctu k sebe potrebuje mať. A tú úctu k sebe musí niekedy vedieť prejaviť aj tak, že nenechá do svojho priestoru vstupovať ľudí, ktorí mu buď vedome ubližujú, alebo mu berú jeho energiu.
Je preto dôležité vedieť sa voči takýmto ľuďom jasne vyhraniť, zároveň však potrebujeme dbať na to, aby sme pri prejavoch svojho hnevu nestratili vlastnú sebaúctu.
Môže sa tiež ľahko stať, že narazíme na falošného terapeuta. Prídeme si k nemu pýtať pomoc, vzhliadame k nemu, dôverujeme mu a popritom si zabudneme jasne zadať svoje hranice. Tento človek sa nám nenápadne vlúdi do priazne a my si to často ani nevšimneme. Takýto „terapeut“ sa ľahko vcíti do našich zranení a usmerní naše konanie tak, aby to vyhovovalo jeho sebeckým záujmom. Navonok to môže vyzerať, že nám nezištne pomáha, v skutočnosti nami ale rafinovane manipuluje. Zrazu sa z takéhoto „terapeuta“ stáva náš milenec, my sa na ňom stávame citovo závislí a naše utrpenie sa len prehlbuje.
Keď sú hlboko prekročené naše intímne hranice a my nevieme svoj hnev zdravo vyjadriť, dovoľujeme narušiteľovi svoje intímne hranice prekračovať ešte viac. Vtedy sa pred narušiteľom ponižujeme a stávame sa obeťami narušiteľových záujmov. Podprahovo sa ale hneváme sami na seba za to, že si svoje hranice nevieme zastať. Dôsledok takéhoto nastavenia sa neskôr začne prejavovať sebazničujúcimi tendenciami a nízkou sebahodnotou.
Dôsledkom nízkej sebahodnoty s druhými buď nezmyselne súperíme, alebo sa hranými úsmevmi snažíme zakryť svoje depresie. Keď sa snažíme každému nasilu vyhovieť a podriaďujeme sa ich potrebám, vtedy potláčame svoj hnev a vytvárame si pasívnu agresiu. Navonok sa síce tvárime, že sa nehneváme, vnútorne však hnev pociťujeme, avšak zároveň si nahovárame, že ja som predsa dobrý, slušný a duchovný človek a ten sa nikdy nehnevá.
Pasívne agresívny človek sa neustále vyhýba konfliktom a potláča svoje emócie. Skrýva svoju agresiu, často aj sám pred sebou. Nahovára si, že keď nikoho nebije a na nikoho nekričí, vtedy nie je agresívny. Jeho agresia sa však prejavuje inak. Napríklad nepríjemným sarkazmom, sabotážou, zbavovaním sa zodpovednosti, falošným pocitom vlastnej dôležitosti, podpichovaním, atď…
Vedomý hnev VO VZŤAHU K SEBE sa prejavuje tak, že tento hnev nám umožňuje zmobilizovať svoju vnútornú silu k tomu, aby sme sa vedeli povzbudiť, vyjsť zo zóny svojho komfortu a dostať sa z náročnej životnej situácie. Hnevom voči sebe by sme si nikdy nemali ubližovať, alebo sebapoškodzovať sa.
Je obrovskou výzvou zušľachťovať vlastnú ľudskú dôstojnosť. Keď ju ale v sebe zušľachťujeme, v každodenných situáciach sa učíme svoju dôstojnosť prejavovať vo vzťahu k druhým ľuďom, aj vo vzťahu k sebe. Následne prestávame robiť veci, za ktoré by sme sa museli neskôr hanbiť. Preto máme právo jasne sa vyhraniť voči rôznym zvrhnutým pedofilom, násilníkom, ale aj falošným terapeutom, pseudomajstrom, „guruom“ a iným ľuďom, ktorí z pozície moci zneužívajú svoje postavenie. Dávajme si na nich dobrý pozor, lebo takýto ľudia sa často skrývajú za podobizeň niekoho, kto chce druhým pomáhať, terapeuticky ich sprevádzať, zlepšiť tento svet, podporovať deti…
Učme sa svoj hnev prejavovať zdravo a len do takej miery, v akej je to naozaj nevyhnutné. Zdravý hnev môže byť dokonca liečivý. A keď hnev naplní svoj účel, neváhajme ho prepustiť a pestujme v sebe láskavosť, dôveru a súcit.
Ďakujem za podporu všetkým autentickým bytostiam, vážim si ju.
Nech sa tieto slová dostanú k tým, ktorí to najviac potrebujú 🙏
