Tieto dni trávim viac v ústraní. Uberám zo svojich aktivít. Okolitá príroda mi ukazuje svoju krásu a dôležitosť stíšenia sa.
Nepýtam sa, čo mám robiť, ale pýtam sa, ako sa môžem lepšie zladiť so svojou dušou?
Duša hovorí potichu. Keď je v hlave chaos, nepočuť ju. Navigovať skrze chaos nemusí byť vôbec jednoduché. Aby sa nám to darilo, potrebujeme sa pýtať:
Ktoré limitujúce presvedčenia a zranenia mi bránia v tom, aby som žil taký život, aký si predstavujem? Od čoho sa neviem odpútať a čo ma tak intenzívne pohlcuje a berie mi energiu?
Mne osobne pomáha príroda, ticho, vedomé dýchanie, pozorovanie, digitálny detox…
Strach sa prejavuje naliehavosťou, nástojčivosťou, nutkavosťou. Tlačí na neustály výkon a porovnávanie.
Strach hovorí:
Čo si o mne pomyslia druhí?
Keď to neurobím, niečo stratím…
Nestíham…
Musím vyhovieť…
Hlas duše je tichý, pokojný a jasný. Nič neprikazuje, len naznačuje smer.
Duša hovorí:
Upokoj sa a zvoľni svoje tempo…
Buď verný a úprimný k sebe…
Viac pozoruj a buď trpezlivý…
Nemôžeš stratiť nič, čo k tebe patrí…
Ak sa pýtame svojho vnútra a odpovede prichádzajú s pokojom, je to hlas duše, ak s panikou, je to hlas strachu.
Keď sa necítime napojený na dušu, neznamená to, že zmizla. Možno iba čaká na našu uprimnosť.
Moje lekcie za posledné obdobie:
* Nemôžeš meniť druhých, ale môžeš zmeniť to, ako na druhých reaguješ
* Nemusíš nikomu vyhovieť len preto, že sa to od teba očakáva
* Nemusíš reagovať hneď a nemusíš byť stále pre každého dostupný
* Nemusíš sa chcieť s ľuďmi nasilu spájať, môžeš sa tým odpojiť od seba
A na záver:
Samota v pravde je liečivejšia ako blízkosť v pretvárke.
🧘♂️❄️✨️
